Skôr, ako som sa pozrela do zrkadla, videla som malé a bezbranné dievča. Hovorí sa, že všetko vezme čas a asi je to pravda. Čas je nemenná konštanta. To čo sa mení sme my, nie čas. My, svet. vesmír... Teraz, keď sa pozriem do zrkadla vidím niekoho neznámeho, niekoho o kom ani nemám potuchy kto je.Divím sa, ako veľmi som sa zmenila. Nikto by si ma s tým veselím a rostomilím dievčaťom, ktorá milovala svet ani len nedokázal porovnať, nieto ešte veriť že to som stále ja.. Tá osoba ktorú pozorujem v zrkadle má smutné hnedo čierne oči robiace ju staršou a možno aj rozumnejšou než v skutočnosti je. Tvár je snehovo biela pretože aj posledné zvyšky jej zdravej farby vyciciali hodiny strávené pred monitormi počítačov, a pery, kedysi tak krásne, nádherne červené, vždy usadené vo veselom úsmeve - suché a popraskané.Sama neviem, prečo som sa tak zmenila. Možno to bolo minulosťou, na ktorú je lepšie zabudnúť... Možno tím, že sa mi život rúca ako domček z karát a možno som sa proste zbláznila.....
No možno je to prítomnosťou, ktorá mohla byť iná.
